Ježíš


Já jsem přišel, aby člověk měl život a měl ho v hojnosti.
Jan 10,10

Přečti si svědectví lidí, kteří
mají osobní zkušenost
s Ježíšem

Zpět na úvodní stranu

OSWIENCIM - Miesto smútku a utrpenia

Štefan Patrik Kováč

Ako sme sa prechádzali po tých chodbách a nazerali do jednotlivých ubytovacích priestorov, kde trpelo a umieralo toľko ľudských bytostí pozbavených dôstojnosti, priznám sa, že som si to všetko nechcel veľmi púšťať k srdcu a vžívať sa do tej pochmúrnej doby – ani keď som videl tie dve tony ľudských, predovšetkým ženských vlasov, stovky kufrov, okuliarov , topánok či zubných kefiek, ktoré nacisti odoberali prichádzajúcim židom, ale keď sme vstúpili do miestnosti venovanej deťom, tam som kapituloval a tam ma dobehla celá tá tiaž tejto satanskej mašinérie vraždenia – tam som už slzy nezadržiaval.

   V jeden štvrtok v apríli nám volá priateľka z Bratislavy, že sú ešte nejaké voľné miesta v autobuse, ktorý má naplánovanú cestu do Poľska: smer Oswienčim. Ponuka prišla od maďarských kresťanov, ktorí pracujú na zmierení so Židmi a s mesiánskymi Židmi u nich doma. Bol to spoločný maďarsko-slovensko-poľský projekt spojený s návštevou koncentračného tábora a prednáškami spoločenstva Shalom Ministry Association Oswiencim na tému utrpenia starších bratov vo viere. To som si nemohol nechať ujsť. My, Slováci, sme sa k maďarským bratom vo viere pridali v Banskej Bystrici a do Oswienčimu sme sa odstali okolo šiestej piatok večer. Keďže na zajtra bola naplánovaná návšteva najväčšieho nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora a sprievodné prednášky, rozhodli sme sa pozrieť si Oswienčim ešte ten večer a noc. A tak sme sa túlali už nočným Oswienčimom a hľadali sme židovské stopy v tomto mestečku. Totiž pred vojnou tu bolo 67% obyvateľstva židovského a len 33% kresťanov. Pomerne rýchlo sme našli „malú“ synagógu Chevra Lomdei Mišnajot (čo znamená Spoločenstvo pre štúdium Mišny, židovského zákona), čiže slúžila tiež ako ješiva (židovská škola). Veľkú synagógu sme našli až za pomoci jedného Poliaka, ktorého rodičia tu žili aj počas vojny. Lepšie povedané miesto, kde stála, pretože nacisti ju úplne zbúrali a stavebný materiál použili na budovanie barakov. Pridal aj zopár cenných spomienok. Tí vytrvalejší išli ešte hľadať židovský cintorín – našli sme ho akoby na druhom konci mesta. Ráno som nemohol spať, tak som sa o šiestej išiel poprechádzať po rannom meste – ešte pred raňajkami; potom už bol program nabitý. Bola sobota. Deň Šabatu. A čudoval som sa, ako to Boh zariadil, že som sa ako jediný z nášho maďarsko-slovenského zájazdu kresťanov do malej poľskej synagógy-ješivy nakoniec dostal. Akurát sa vnútri striedali vrátnici, tak som toho Poliaka požiadal, či by mi nedovolil vstúpiť dovnútra: v priľahlom dome bolo umiestnené nové múzeum židovskej kultúry. Ten bol veľmi ochotný: vysvietil celé múzeum i synagógu, aby si ich jeden návštevník zo Slovenska mohol pozrieť, keď už meral takú dlhú cestu až sem. Veľmi som sa jeho poľskej bratskej ústretovosti potešil. Pred vstupom do synagógy som si nasadil ich špeciálnu čiapočku a vstúpil som. V strede bol čítací pult, vpredu skriňa na zvitky tóry a okolo stien lavice so stolmi – slúžila aj ako škola. Hneď som si predstavil Ježiša, ako si pred 2000 rokmi stal na to vyvýšené miesto v strede domácej synagógy, zobral zvitok a čítal z proroka Izaiáša. Spomenul som si na Lukáša 4. kapitolu. Ako sa Ježiš v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali. Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu zvitok proroka Izaiáša. Keď zvitok rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Potom zvitok zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst (Lk 4:14-22). Dokonca táto synagóga bola aj ješiva – slúžila aj na učenie Zákonu. Potom som si pozrel expozíciu z bohatej histórie židovskej komunity, žijúcej v Oswienčime od polovice 16. storočia a ich spolužití s kresťanmi. Potom tvrdý zásah do jej života nacistami a obete ich konečného riešenia. Sú tu vystavené aj artefakty, ktoré sa našli pri vykopávkach r. 2004 na mieste starej veľkej synagógy. Posledné oddelenie je venované Židom, čo prežili holokaust z Oswienčimu a presťahovali sa od Izraela alebo USA – sú tam nafotené príkladné osudy viacerých členov bývalej židovskej komunity tohto mesta (lebo posledný Žid tu umrel r. 2002). Je to optimistická miestnosť s fotkami zrelých ľudí s úsmevom. Zrelými – lebo ťažký osud ich naučil pokore a úcte voči Bohu a životu a váženiu si každého okamihu z času, čo im Boh dopraje prežiť a tešiac sa z obyčajných každodenných vecí, čo si druhí ľudia oceniť už nedokážu. Počas prenasledovania sa človeku menia životné hodnoty. Plný dojmov už z múzea som sa vrátil do našej ubytovne a spolu s našou slovensko-maďarskou skupinou sme zamierili do samotného koncentračného tábora. Už vo veľkej vstupnej hale ma prekvapila mätež národov: Číňania, azda Japonci, Taliani, Poliaci, Američania, iní anglicky hovoriaci, Nemci, černosi, Francúzi, Škandinávci, my Slováci, Maďari, Česi... všetko sa to organizovane tlačilo na seba a organizovalo do skupiniek a tí čakali na sprievodcov. Každý dostal špeciálny prijímač so slúchadlami, aby počul sprievodkyňu. To bolo praktické pri takom množstve skupín a ľudí; takže aj keď tri-štyri skupiny boli premiešané v jednom baraku, každý počul svojho sprievodcu v svojom vlastnom jazyku. Po prechode známou vstupnou bránou s nápisom Arbeit macht frei (výsmešné heslo: Práca oslobodzuje) sme sa hneď zastavili pred kuchyňou, kde mal svoje miesto „miestny“ orchester, ktorý tam hral ráno do nútených prác odchádzajúcim väzňom. Aké absurdné! – tak ako neďaleko do neba kričiaci nápis nad bránou. Tu sa to všetko začalo. Táto časť tábora, tzv. Auschwitz I, bola pôvodná, murované baraky pochádzali ešte od rakúsko-uhorskej (poľskej) armády. Táto časť tábora je priamo v meste. Tábor bol zriadený v apríli 1940. Najprv doň posielali len poľských politických väzňov. Tu sme prešli po barakoch, videli sme prične, na ktorých sa tiesnilo kopu ľudí. Najhoršie boli spodné, v zime tam bol najväčší chlad, horné boli „teplejšie“. Kápovia mali osobitné bývanie a boli to obyčajne politickí väzni – Nemci. Ako sme sa prechádzali po tých chodbách a nazerali do jednotlivých ubytovacích priestorov, kde trpelo a umieralo toľko ľudských bytostí pozbavených dôstojnosti, priznám sa, že som si to všetko nechcel veľmi púšťať k srdcu a vžívať sa do tej pochmúrnej doby – ani keď som videl tie dve tony ľudských, predovšetkým ženských vlasov, stovky kufrov, okuliarov , topánok či zubných kefiek, ktoré nacisti odoberali prichádzajúcim židom, ale keď sme vstúpili do miestnosti venovanej deťom, tam som kapituloval a tam ma dobehla celá tá tiaž tejto satanskej mašinérie vraždenia – tam som už slzy nezadržiaval. Boli tam detské vecičky zo 40-tych rokov, ktoré sa našli v tábore po oslobodení, a porozbíjané hračky, lebo aj v nich hľadali peniaze alebo schované niečo cenné. Ak bolo dieťa v transporte, išlo hneď do plynu alebo ho inak zabili. Nemohlo byť užitočné – nemohlo pracovať. Tehotným ženám pichali do brucha injekcie fenolu, zabíjali im plod života a keď aj porodili, pred ich zrakom dieťa utopili v kýbli s vodou alebo ho nechali bez mlieka plačúce – až zamĺklo: matkám po pôrode zaväzovali prsia handrami. Mnohé rodičky potom išli „na drôty“ – psychicky to nezvládli a spáchali samovraždu na drôtoch vysokého napätia. Na tehotných robili rôzne „medicínske“ pokusy. Hrôza, hrôza. Ktosi si tu prisvojoval právo rozhodovať o živote, čo patrí jedine Bohu. Proti tým, čo by mali vôľu pokúsiť sa utiecť, mali vymyslené rôzne metódy, ako ich odradiť. Zvyčajne sa utekalo na prácach mimo tábora. Napríklad ak utiekol otec, celú jeho rodinu nechali stáť pred barakmi s nápisom „Čakáme ťa späť“ a nechali ich tam dovtedy, kým tam neumreli. Alebo po úteku muselo z baraka, z ktorého väzeň utiekol, zomrieť desať ľudí. Muselo to byť nepríjemné vedieť, že môj útek zaplatí desať ľudí svojimi životmi. Boli sme aj na mieste, kde strieľali väzňov: ľudia tam nosia dodnes kytice kvetov; okná v okolitých barakoch boli zadebnené, aby väzni nevideli, čo sa tam deje. Barak s celami, kde tzv. lekári robili pokusy na dvojčatách a iné, sme radšej obišli. Ale vstúpili sme do jediného zachovaného krematória z celého obrovského miesta vyvražďovania, lebo ostatné nacisti zničili (vyhodili do vzduchu). Toto sa zachovalo aj s komínom, lebo ho predtým prerobili na protiletecký kryt. Navštívili sme aj plynovú komoru. Bol to hrozný pocit stáť tam, kde sa len „prednedávnom“ tiesnili desiatky nahých tiel, aby čakali na poslednú „sprchu“ svojho života. Zachovala sa aj diera, cez ktorú sypali kryštáliky Zyklónu B, ktorý keď sa v kvapaline rozpúšťal a vyparoval, zabíjal veľmi rýchlo. Stadiaľ viedli dve koľajničky, po ktorých chodili pohyblivé máry priamo k peciam na spaľovanie. Hrozné miesto teroru. Nasledoval autobusom presun do druhej časti tábora za mesto – tzv. Auschwitz II. (Tretiu časť Auschwitz III, ktorá bola spojená s prácou pre chemickú továreň, sme už nenavštívili.) Keď sme vystúpili na známu kontrolnú vežu nad vstupnou bránou, naskytol sa nám neuveriteľný pohľad na desiatky hektárov pozemku, posiatymi barakmi a tým, čo z nich zostalo – obyčajne komíny (tzv. komínový les) s pecami, v ktorých sa – mimochodom skoro vôbec nekúrilo, pretože po vojne múry barakov ľudia rozoberali, aby získali stavebný materiál na obnovu svojich príbytkov. Táto druhá časť bola zriadená v októbri 1941 pri dedinke Brzezinka (nem. Birkenau). Najprv sem posielali ruských vojnových zajatcov, ale od marca 1942 najmä židov a málo Rómov. Toto bolo miesto skutočného masového vyvražďovania európskeho židovstva, tzv. konečného riešenia. Postavili sa nové plynové komory a štyri krematóriá, ktoré mali kapacitu pribl. 4450 spálených tiel denne. Avšak ani tieto nezvládali „nápor“ mŕtvych, boli často mimo prevádzky kvôli preťaženiu a telá sa spaľovali aj vonku v jamách. Videli sme aj miesto, kde sa robil tzv. výber (Selekion) a zachovali sa aj fotografie, kde jeden nacistický lekár ukazuje buď doprava alebo doľava. Totiž ľudia z vlaku išli v rade k nemu a on ukazoval, kto je ešte schopní na prácu (okrem tých mnohých, čo už zahynuli vo vlakoch za príšerných podmienok). „Silní“ muži a ženy boli posielaní na nútené práce do tábora, pokiaľ slabí a starí ľudia, ako aj deti s ich matkami, chorí boli určení hneď do plynu. Niekedy celý vlak skončil tam, neprešli cez selekciu. Ale ani tí, čo prešli, nemuseli žiť dlho, lebo také selekcie sa často robili aj v tábore. Chorých zabíjali injekciami Fenolu. Mnohých väzňov dobili k smrti, zastrelili z úplne „hlúpych“, vymyslených dôvodov alebo o životy obrali v pseudo-vedeckých medicínskych experimentoch (sterilizačné pokusy, Mengeleho pokusy na dvojičkách; inak, Mengeleho deti volali „dobrý ujo“, lebo im nosil čokoládu – aká zvrátenosť! Nosil im čokoládu, aby ich potom zavraždil. Čokoláda hrôzy.). Prvý „zahraničný“ transport prišiel z prvej Slovenskej republiky 26. marca 1942 (transporty zo Slovenska boli však krátko nato zastavené na zásah pána prezidenta a boli obnovené až po obsadení Slovenska nemeckou brannou mocou) a hneď za ním z Francúzska. V auguste prišiel z Belgicka a Juhoslávie, z Protektorátu Čechy a Morava v októbri, z Nórska a z Nemecka v decembri. Z Grécka v marci 1943, z Talianska v októbri, z Litvy v novembri, z Rakúska v decembri a z Maďarska až v máji 1944, zato z tejto krajiny bolo zabitých za taký krátky čas najviac židov – viac ako 400.000. Určitý počet židov prišiel tiež zo severnej Afriky. Spolu sa odhaduje, že v Auschwitz-Birkenau bolo zabitých viac ako 1,1 milióna židov a desiatky tisíc cigáňov a iných národností. Posledný transport smrti prišiel z Berlína 5. januára 1945 a 27. januára Sovietska armáda oslobodila posledných 7.650 väzňov. Plynové komory i krematóriá však našli zničené. To, čo tam našli – vrátane dvoch ton ľudských vlasov, stoviek topánok, kufrov a osobných vecí odsúdencov, a taktiež oceľových plechoviek so Zykónom B, ktoré vtedy ani netušili, na čo by mohli slúžiť, zostalo zachované pre budúce generácie ako memento. Po tom obrovskom pozemku sa dá dobre poprechádzať po trávou zarastených trávnikoch a chodníkoch. Pravda, ako nás sprievodkyňa upozornila, vtedy tu žiadny trávnik nebol – väzni by ho od hladu skonzumovali... dalo sa dobre poprechádzať a zamyslieť: čo je v živote skutočne dôležité a čo nie, keď človeka oberú aj o to najzákladnejšie. Napríklad naša sprievodkyňa, veľmi mladučké dievča, tam mala starého otca a ten rozprával, ako väzni spali na topánkach – ak mu ich v noci ukradli, rovnalo sa to v zime – smrti. Jemu ich tiež ukradli, ale prežil – avšak bez nôh. Omrzli mu. Jej sestra tiež robila sprievodkyňu, avšak po pár dňoch to musela vzdať – nezvládla to. Budila sa v noci, mala desné sny a chytala ju hrôza. Tak čo je skutočne dôležité? Na čom záleží? V porovnaní s krutými podmienka tu, problémy dnešného moderného človeka zahŕňajúce napr. nemožnosť kúpiť si najnovší mobilný telefón, televízor alebo najrýchlejší internet, sa javia ako smiešne až hlúpe. Naozaj, skutočná kvalita človeka a jeho charakter, sa prejavujú najmä v hraničných situáciách a potom... v jeho túžbach. Tak čo je najdôležitejšie? Byť a nie mať. Pokoj mŕtvym, pokoj živým. Šalom!

Štefan Patrik Kováč

Kto by chcel pozrieť ešte iné svedectvá: www.facebook.com/s.p.kovac  alebo http://stefanpatrikkovac.blog.sme.sk/

Zobrazeno 9575x od 09. 07. 2012
Zpět na úvodní stranu

Hodnoceno 336x, aktuálně 3.34 bodů

Jak Tě svědectví oslovilo? 0 1 2 3 4 5  (5 = nejvíce)
Kategorie
Ostatní (138)
Kurz Filip (53)
Uzdravení fyzické (44)
Okultismus (27)
Obrácení (142)
Povzbuzení víry (148)
Vyslyšení modlitby (89)
Boží zásah (184)
Uzdravení vztahů v manželství (13)
Katolické svědectví (53)
Uzdravení vztahů mezi lidmi (18)
Dary Ducha svatého (48)
Osobní zkušenost s Boží láskou (162)
Slovensky (33)
Uzdravení vnitřní (27)
Uzdravení z alkoholismu (10)
Satanismus a jeho projevy (15)
Osvobození z drogové závislosti (10)
Uzdravení z nenávisti vůči lidem (4)
Desátek a požehnání v hmotné oblasti (7)
Uzdravení z depresí (15)
Kurz Alfa (15)

Pro přidávání diskuzních příspěvků se musíte přihlásit.

Diskuze ke svědectví

Irma Maria Danieliszová ja.mariadan@gmail.com
Patrik, zo srdca ďakujem za svedectvo pravdy!!!!!
Je tu ešrte veľa katolíkov, ktorí nemajú radi alebo priam nenávidia Židiov, s tým treba niečo robiť!
Náš Pán Ježiš Kristus je podľa tela Žid a aj jeho presvätá Matka! Pripomínajme to nenávistníkom!